Môj každodenný svet

All dolled up

22. ledna 2010 v 14:05 | christie
Dnešný deň bol fakt čudný. Aj tým, že sme mali len tri hodiny, ale to je každý druhý týždeň. Neviem odkiaľ ma napadlo spraviť si vlasy trochu inak. Ale spravila som si ich a celý deň o tom každý len rozprával a chválil. Diskutovalo sa aj o tom, že mám asi frajera. Ale ja nemám problém povedať "nie". Lebo je to pravda. Fakt ho NEMÁM. Síce ma to doteraz dosť štvalo a občas aj teraz. Ale asi pred dvoma dňami som sa rozhodla, že keď po vysokej pôjdem do USA, tam si nájdem princa svojich snov. Lebo ja milujem angličtinu a nemohla by som zniesť keby moja druhá polovička nevedela tento jazyk. A tiež preto, že keď budeme mať deti, chcem ich vychovávať dvojjazyčne. Bude to úplne super.
Ale to som už odbočila od témy. Písala som o dnešnom dni. Po vyučku (áno, tých troch hodinách) som išla s kamoškou do jedného nákupného centra, lebo si chcela pozrieť niečo na seba. Potom so mno čakala na autobus. Povedala, že ide môj a ja som sa ani nepozrela na nápis. Verila som jej. Tak sme sa rozlúčili a ja som ako prvá nastupovala do autobusu. Hovorím vodičovi kam chcem ísť a on že ešte raz, potom som to zopakovala a on že ide iným smerom. Povedala som pardón a vystúpila som. Kamoška však už bola ďaleko odo mňa, takže som jej to nemohla povedať. A potom keď už konečne prišiel môj bola taký plný, žesom bola pričapená na dverách. Ale prežila som to a so tu. Teraz si na Facebooku pozerám albumy priateľov...

School again

14. ledna 2010 v 17:05 | christie
Nepáči sa mi to, že tu nepíšem niekedy aj dva týždne. Jednoducho by som chcela niekedy aj dvakrát za daň. Lenže... je tu tá škola. Treba sa dosť veľa učiť. A potom je tu náš počítač. Celá rodina sa musí uspokojiť s jedným. Päťčlenná. Aj ked nehovorím, že ho využíva každý člen rodiny.
Tiež sa mi nepáči, že tu píšem tento článok. Tak preč s tým.

Večer pred prvým dňom, kedy máme ísť po vianočných prázdninách do školy som si ľahla spať asi o desiatej, vypočula som si v rádiu aké škodlivé je užívanie antikoncepcie a upadla do ríše snov. Nie hned. Neviem prečo sa mi v tých dňoch nedarilo zaspať a stále som sa prebúdzala. A nebola som jediná. Tento týždeň mi to povedalo viacej ľudí (že nemôžu spať). Ale zvláštne, že myslím, že vždy ked mám kramy sa mi darí spať dobre...
Ráno som sa potom zobudila na zvonenie telefónu. Rýchlo som ho vypla. A zrazu ma napadlo. To akože zvonilo preto, aby ma to malé neživé čudo zobudilo do školy? Zrejme hej. Tak som neochotne vstala a postavila sa pred skriňu snažiac sa odtiaľ vybrať čo najmenšie zlo. Ako každý deň pred odchodom do školy. Bolo to dosť ťažké. Ale teraz som si už na tie každodené povinnosti spojené so školou zvykla. A najbližší termín voľného dňa... 1. február.

Sherlock Holmes

7. ledna 2010 v 12:39 | christie
Tak sa po dlhom čase opäť ozývam :-) Silvester prebehol pokojne, žiadna oslava nebola a nový rok som tiež prežila. Ani sme sa nenazdali a v pondelok už začína škola. Hrozne sa mi tam nechce. Ale asi nie som jediná. Už som si nejaké úlohy robila, ale plno ma ich ešte čaká. Napríklad prezentácia, myšlienkový rozbor na slovinu, učenie sa slovíčok... Hádam dnes stihnem aspoň tú prezentáciu.
Inak, tento týždeň som bola v kine na Sherlocka Holmesa. Bolo to úplne úžasné. A tá hudba... musím ju niekde pohľadať, lebo som na nej závislá. Ten čo ju robil ju ani lepšie urobiť nemohol. Stálo to za tie 4 eurá. Išla by som aj druhýkrát. Fakt doporučujem.
Tak dobre, už končím. Musím sa pustiť do tých úloh... Majte sa.

Weird cities of New York

29. prosince 2009 v 14:43 | christie
Tiež tam bola taká pekná myšlienka, ktorú som si napísala...

Ľudia si akosi veľmi ľahko a chytro zvykli na myšlienku, že naša planéta je nekonečná, že jej svetadiely tiež nemajú konca, že život na zemi je večný. Zriedkakedy sme ochotní pripustiť myšlienku, že zemeguľa plná jadrových a všellijakých iných výbušnín môže po prvý raz vo svojich dejinách dospieť k samovražde. Ľudia si musia dobre všímať jeden druhého, divať sa na seba a počúvať sa navzájom: nie preto, aby im nebolo smutno, ale ab mohli žiť.

Character of the USA

29. prosince 2009 v 14:36 | christie

Pred časom som dočítala knihu Čudné mestá New Yorku od nejakého ukrajinského básnika, neviem už ako sa volal. Napísal to ešte v osemdesiatych rokoch. Ale bola to celkom dobrá kniha. Niektoré úryvky, ktoré sa mi páčili som si napísala. A tu sú. Možno sa niekomu budú hodiť, ked bude písať nejakú prácu o charaktere USA, alebo niečo podobné ;)

  • V Amerike skoro nik nečíta dvoje novín, v New Yorku takisto; každý číta len jedny, každý má svoje.
  • Staviame na jeden ľudský život - na svoj, nik nestavia obytné domy na večnosť. Aká tam večnosť? Hlavné je, aby si ty žil v pohodlí, ked si si nahanobil peniaze a chceš zaň zaplatiť...
  • Tu nie je zvykom sa ponosovať.
  • Američania sa radi stretávajú iba s ľudmi, ktorých aspoň trochu poznajú.
  • V Spojených štátoch sa pornografia stala priemyslom, biznisom, tovarom, ktorý do omrzenia ponúkajú všetkým.
  • V Amerike som častejšie ako inde videl otcov kúpať deti a v nedeľu chystať raňajky.
  • V Amerike sa poriadajú recepcie rozličného druhu, ale jedno majú spoločné - je ich veľmi mnoho.
  • Nikdy som nevidel, žeby si Američania pripaľovali (cigaretu) jeden od druhého.
  • V Spojených št. je neprístojné, ba až nebezpečné byť "loserom" - tým, kto prehráva.
  • Američania sa k vlastným nedostatkom obyčajne stavajú veľmi svojrázne. Mnohí moji Americkí priatelia sa nazdávali, že majú právo kritizovať všetkých na svete, ale smrteľne sa urážali, ak ktosi v ich prítomnosti začal kritizovať USA.
  • NA nárazníkoch niektorých áut bývajú pripevnené plagátiky s hviezdnato-páskovanou zástavou a heslom: "Miluj Ameriku alebo sa pakuj odtiaľto!"
  • Toto je krajina osamelých profesionálov (Wisconsin).
  • Las Vegas žije v prítomnosti a nerado hovorí o zajtrajšku; geológovia hovoria, že za posledných 20 rokov mesto kleslo o celý meter, lebo vyschli pod ním zásoby spodnej vody. Na veľkú radosť moralistov sa hovorí, že sa LA jedného dňa prepadne pod zem a zopakuje sa história veľkých starovekých miest Sodomy a Gomory, ktoré pre hrieh zmizli z povrchu zemského...
  • V Amerike sa nedá žiť, ked človek neverí v šťastie. Las Vegas je nesporne karikatúrou USA, ale prečo Amerika tak miluje toto krivé zrkadlo?
  • Ked odchádzaš z Las Vegas, uedomuješ si, že si nemáš čo vziať so sebou. Ani ak si vyhral.
  • Toto je typický americký charakter; človeka bijú, a on vstáva, usmieva sa, blíži sa k protivníkovi - raz, druhý raz, piaty. Znovu ho mlátia, ale on sa usmieva rozbitými ústami, zase sa púšťa do bitky, kým ho celkom nezvalia na zem, alebo kým protivník neustúpi pred jeho vytvalosťou.

Whats up?

27. prosince 2009 v 13:29 | christie
Čauko. Ako si užívate sviatky vianočné? Ja prevažne skladaním puzzle. Dostali sme obrovské, ktoré má 2000 "pucľov". Pri ňom som si uvedomila, že je to ako šťastie. Stále vám chýbajú nejaké kúsky a čím viac ich poskladáte, tým ste šťastnejší. No niekedy sa stane, že zistíte, že "pucľa", o ktorej ste si mysleli, že tam má byť, tam vôbec nejde. A takéto puzzle skladáte celý život. Ale nikdy neposkladáte celý obrázok. Prečo? Veľakrát si kladiem túto otázku a snažím sa na ňu nájsť odpoved. Možno je to preto, že by sme sa asi veľmi nudili, keby bolo všetko v poriadku. A možno preto, aby ked prídeme do neba sme pocítili rozdiel :-)
Tak nezúfajte, ak sa vám nedarí, nikto nie je dokonalý.

Tiež ste si všimli, že každý už bilancuje? V rádiu už hodnotia tie najlepšie hity za rok a v telke zas tie najzásadnejšie udalosti vo svete. Ved na to máme ešte štyri dni! Všetci sa už zbláznili. Oco plánuje silvestrovskú oslavu, aj ked nikdy také nič nerobil. Som zvedavá, ako to dopadne...

Merry Christmas :-)

24. prosince 2009 v 12:18 | christie

Chcela by som vám len popriať krásne Vianoce plné pokoja a radosti a lásky. A nezabudnite, že to celé nie je len o darčekoch. Keby ste nedostali celkom to, po čom ste túžili :-)

P.S: Tú biolu som sa vtedy naučila ;)

Sitting in front of PC...

12. prosince 2009 v 14:31 | christie
Ahojte! Dlho som sa neozvala. Nemala som čas, celý týždeň som niekde pobehovala a hlavne sa učila. Z matiky mi totiž vychádza nelichotivá známka. Takže sa to snažím nejak napraviť. Inak, dúfam, že ste mali pekného Mikuláša/mikuláša :-)
Joj, už teraz sa neteším na budúci týždeň, každý deň máme nejaké písomky :(( Ale potom už len pondelok a v utorok máme vianočný program a potom už len zaslúžené prázdniny :-)))
Hm, až teraz ako sa pozerám na to posledné slovo, som si uvedomila, že je to asi od slov "prázdne dni", teda, že nič nerobíme. Ale tak to aj má byť. Treba niekedy aj oddychovať... už sa tak teším, jáááj...

Dream

18. listopadu 2009 v 20:00 | christie
Dnes som mala taký zvláštny sen. Snívalo sa mi, že s jedným spolužiakom, ktorý mimochodom nie žeby sa mi páčil, sme vychádzali fakt dobre a že sme sa tak nejak neoficiálne dali dokopy. A ja som chcela, aby ma na verejnosti, teda v škole, aspoň objal, alebo urobil niečo také, aby bolo jasné, že spolu chodíme. On ma najprv nepočúval, ale potom ked sme prišli k spolužiakom ma tak vyobjímal, že... sa všetci začali smiať. A mne to nebolo veľmi príjemné - teda spôsob akým to urobil, ale to objatie bolo fakt... hrejivé. Ešte aj ráno som ho cítila, ked som si spomenula na ten sen. Ale mala som ho rada a chela som aby sme boli dalej spolu, lenže on si ma ako keby prestal všímať, už ma neobjal... Teda ako sme sa neoficiálne dali dokopy, tak sme sa aj neoficiálne rozišli...
Ráno, ked som si pomyslela, že dnes prevdepodobne bude v škole, nebolo mi to dvakrát jedno. Vlastne som si priala, aby neprišiel. Ale moje túžby sa nenaplnili. Ked som ho uvidela, mala som taký zvláštny pocit. Musela som si povedať: ved on nevie čítať myšlienky a nevie, čo sa ti snívalo. Aspoň že to. Dúfam, že na to celé čo najskôr zabudnem, najmä na to objatie. Ale aj tento sen mi pripomenul, po čom tak veľmi túžim...

Freedom

16. listopadu 2009 v 9:58 | christie
V novembri 89 sa o mne ešte ani nechyrovalo. Narodila som sa až o štyri roky. Za to som rodičom veľmi vdačná. Aj ked som socializmus na vlastnej koži neprežila, a ani mi o tom veľa nerozprávali, musím sa tým ľudom, ktorí sa vzopreli komunizmu podakovať. Ved keby nebolo ich, dnes by sme asi ešte stále oslovovali učiteľky, súdružka učiteľka a zdravili sa, česť práci a zažívali by sme plno iných vecí, ktoré by nám neboli po vôli. Takže veľké DAKUJEM.
Oslávme spolu tento dátum narodenia slobody!

America, here we come!

11. listopadu 2009 v 17:57 | christie
Neviem či ste videli minulotýždňové Modré z neba. Tretí príbeh bol o jednom osemnásťročnom "cigánovi", ktorý vedel dosť dobre po anglicky. Sestra mu vysnívala cestu do New York City! Takže tam aj prišiel a celý čas ho sprevádzal vlastne jeden rodený Slovák, ktorý tam prišiel ked mal dvadsať, bez peňazí a teraz vlastní sieť hotelov v tomto veľkomeste.
Bolo to úžasné. Pri tomto príbehu som si nie po prvýkrát pomyslela, že také niečo chcem skúsiť aj ja. Ísť do Ameriky. Do Veľkého Jablka. Ktovie či sa mi to podarí. Snívanie o tomto sne je základ. Potom príde aj čas na činy...

I want, I want, I want... a boyfriend!

10. listopadu 2009 v 16:44 | christie


Dnes sme na telesnej ako väčšinou necvičili. Len sme tak sedeli na lavičkách. Každý sa zabával niečím iným. Ja som zaspávala. Ku koncu hodiny prišiel za jednou spolužiačkou chlapec (priateľ). Bol strašne zlatý. A ja som si pomyslela... aj ja chcem. Aj ja chcem niekoho takého, ktorý vás podrží, ked budete padať a zlepší vám náladu, ked vám nie je práve najlepšie. Chcem, chcem, chcem... chlapca ♥♥♥♥♥♥♥

Painting

9. listopadu 2009 v 16:03 | christie

V škole máme jednu chodby, ktorú nazývame kobercová, lebo je na nej ako jedinej koberec. Minule
ked sme tam však boli, koberec chýbal. Hned sme si všimli, že sa tam maľuje. Pri pohľade na chlapcov, ktorí maľovali sme si povedali, že to budú nejakí priemyslovkári, ktorí tu majú prax. Ja osobne som sa o tom aj na konci presvedčila - zbadala som bývalého spolužiaka zo základky. Lenže nepozdravili sme sa ani nič, lebo pochybujem, že by ma ešte poznal. Bola som s ním v triede do asi tretieho ročníka a potom prepadol. Áno, v treťom ročníku na základke. Čiže teraz je prvák na strednej.
Chcem to použiť ako strašiak na vás, aby ste sa učili (aj ked aj mne sa niekedy nechce), lebo budete potom slúžiť svojim bývalým spolužiakom. A neviem, či vám to bude dvakrát príjemné :)

Autumn

7. listopadu 2009 v 13:51 | christie
Tak ked už tu máme jeseň, myslela som si, že nafotím nejaké fotky. Veľmi sa mi páčia tie rôznofarebné listy na stromoch. Tak sa hádam aj vám budú páčiť tie obrázky...
A tá koza tam je zlatá :) Prežúvavec =)

free image host free image host free image host free image host free image host free image host free image host free image host free image host

Christmas time is coming...

18. října 2009 v 17:38 | christie
Neviem či ste si uvedomili, ale Vianoce sa blížia. Viem, týmto výrokom som asi predbehla aj obchodníkov ;) Ale fakt to tak je :-) V telke už bežia také PREDvianočné reklamy - akože sneží v nich a hrá taká hudba a ľudia si v nej akože dávajú darčeky. Ja som dokonca už minule a jedla aj vianočné oblátky. A počúvala vianočné pesničky. Aj keď nie naschvál - pustila som si v rádiu kazetu (áno, v dnešnej dobe MP3-jok také niečo ešte existuje :D) a náhodou som tam mala nahraté tie pesničky. A už so stihla aj napísať zoznam vecí, ktoré chcem na Vianoce dostať (áno, mám šestnásť =D). No veď prečítajte si to:
  • veverička
  • kanárik
  • pes
  • morské prasiatko
  • škrečok
  • gytara.
A myslím to akože úplne vážne... =)) Doležitá správa na záver: ešte 67 dní!!

P.S: nemyslite si o mne, že som Vianoco-maniak...

Black and White

7. října 2009 v 18:26 | christie
Nie je všetko len čierne alebo len biele. Opäť raz som sa presvedčila o tejto pravde. Strašne som sa netešila na dnešok. Nakoniec to dopadlo celkom dobre.
Tiež som pochopila (už v pondelok), akú sila majú slová, ktoré vypustíme z úst. Napríklad, keď je niekto lenivý a vy poviete: Jablko nepadá ďaleko od stromu; ako keby ste povedali, že keď bol tvoj otec lenivý, musíš byť taký aj ty. A vôbec to nemusí byť pravda. Lenže neustálym opakovaním dosiahnete, že sa to pravdou stane.
Tak napríklad, keď sa netešíte na nejakú vec (na druhý deň, na matiku, na spoveď, naučenie), povedzte si opak, že sa na to tešíte. A opakujte si to nekoľkokrát. Tiež sa môžete snažiť nájsť dôvody, prečo je dobré to, na čo sa netešíte. Napríklad, keď sa netešíte na učenie, povedzte si, že budete o niečo múdrejší, ak si k tomu sadnete. Veď s hlúpymi ľuďmi sa nedá rozprávať, ani to nikto nechce.

Sorrry

21. září 2009 v 18:17 | christie
Ahojte. Sorry, že tu často nepíšem, ale buď nemám o čom, alebo nemám čas. Hádam sa to zmení.
A ako ste sa dnes mali? Ja celkom fajn. Teda, deň ešte nekončí, ale aj tak. Dnes bola prvá písomka, aj prvý ťahák ;) Tak ja už končím a hádam sa zas čoskoro ozvem =)

Spiderhouse

21. srpna 2009 v 10:14 | christie
Dom máme plný pavučín. Alebo pavučníkov, podľa Lászla zo Susedov.

Minule keď som ich odmietla "odstraňovať", som si vypočula takýto príbeh:

"Bol raz jeden mládenec, ktorý mal dve frajerky. Obe mal rovnako rád, a preto sa nevedel rozhodnúť, ktorú z nich si zoberie za ženu. Potom si pomyslel, že im dá takúto úlohu:´ Doneste mi pavučinu a zaschnuté cesto z tabla.´ O niečo neskôr za ním prišlo prvé dievča celé natešené, že splnilo úlohu. Prišlo však aj druhé dievča, ktoré požadované veci nemalo. Povedalo, že pavučina ani zaschnuté cesto sa u nich doma nenájde, lebo tam pravidelne upratuje. A čo myslíš, ktorú si mládenec vybral za nevestu? No jasné, že tú druhú, ktorá upratuje."

Tento príbeh by mal mať asi takúto pointu: Chlapci chcú len tie dievčatá, ktoré nie sú lenivé.

Zároveň to však má aj nedostatky. Nájdite mi dievča, ktoré by sa chcelo s nejakou inou deliľ o chalana. Asi ťažko. A po druhé, keby vám chalan dal takúto úlohu, povedali by ste mu asi nech si z vás nerobí žarty.

Čo z toho vyplýva? Že tento príbeh vymyslel nejaký lenivý muž!
 
 

Reklama