All dolled up

22. ledna 2010 v 14:05 | christie |  Môj každodenný svet
Dnešný deň bol fakt čudný. Aj tým, že sme mali len tri hodiny, ale to je každý druhý týždeň. Neviem odkiaľ ma napadlo spraviť si vlasy trochu inak. Ale spravila som si ich a celý deň o tom každý len rozprával a chválil. Diskutovalo sa aj o tom, že mám asi frajera. Ale ja nemám problém povedať "nie". Lebo je to pravda. Fakt ho NEMÁM. Síce ma to doteraz dosť štvalo a občas aj teraz. Ale asi pred dvoma dňami som sa rozhodla, že keď po vysokej pôjdem do USA, tam si nájdem princa svojich snov. Lebo ja milujem angličtinu a nemohla by som zniesť keby moja druhá polovička nevedela tento jazyk. A tiež preto, že keď budeme mať deti, chcem ich vychovávať dvojjazyčne. Bude to úplne super.
Ale to som už odbočila od témy. Písala som o dnešnom dni. Po vyučku (áno, tých troch hodinách) som išla s kamoškou do jedného nákupného centra, lebo si chcela pozrieť niečo na seba. Potom so mno čakala na autobus. Povedala, že ide môj a ja som sa ani nepozrela na nápis. Verila som jej. Tak sme sa rozlúčili a ja som ako prvá nastupovala do autobusu. Hovorím vodičovi kam chcem ísť a on že ešte raz, potom som to zopakovala a on že ide iným smerom. Povedala som pardón a vystúpila som. Kamoška však už bola ďaleko odo mňa, takže som jej to nemohla povedať. A potom keď už konečne prišiel môj bola taký plný, žesom bola pričapená na dverách. Ale prežila som to a so tu. Teraz si na Facebooku pozerám albumy priateľov...
 

School again

14. ledna 2010 v 17:05 | christie |  Môj každodenný svet
Nepáči sa mi to, že tu nepíšem niekedy aj dva týždne. Jednoducho by som chcela niekedy aj dvakrát za daň. Lenže... je tu tá škola. Treba sa dosť veľa učiť. A potom je tu náš počítač. Celá rodina sa musí uspokojiť s jedným. Päťčlenná. Aj ked nehovorím, že ho využíva každý člen rodiny.
Tiež sa mi nepáči, že tu píšem tento článok. Tak preč s tým.

Večer pred prvým dňom, kedy máme ísť po vianočných prázdninách do školy som si ľahla spať asi o desiatej, vypočula som si v rádiu aké škodlivé je užívanie antikoncepcie a upadla do ríše snov. Nie hned. Neviem prečo sa mi v tých dňoch nedarilo zaspať a stále som sa prebúdzala. A nebola som jediná. Tento týždeň mi to povedalo viacej ľudí (že nemôžu spať). Ale zvláštne, že myslím, že vždy ked mám kramy sa mi darí spať dobre...
Ráno som sa potom zobudila na zvonenie telefónu. Rýchlo som ho vypla. A zrazu ma napadlo. To akože zvonilo preto, aby ma to malé neživé čudo zobudilo do školy? Zrejme hej. Tak som neochotne vstala a postavila sa pred skriňu snažiac sa odtiaľ vybrať čo najmenšie zlo. Ako každý deň pred odchodom do školy. Bolo to dosť ťažké. Ale teraz som si už na tie každodené povinnosti spojené so školou zvykla. A najbližší termín voľného dňa... 1. február.

Sherlock Holmes

7. ledna 2010 v 12:39 | christie |  Môj každodenný svet
Tak sa po dlhom čase opäť ozývam :-) Silvester prebehol pokojne, žiadna oslava nebola a nový rok som tiež prežila. Ani sme sa nenazdali a v pondelok už začína škola. Hrozne sa mi tam nechce. Ale asi nie som jediná. Už som si nejaké úlohy robila, ale plno ma ich ešte čaká. Napríklad prezentácia, myšlienkový rozbor na slovinu, učenie sa slovíčok... Hádam dnes stihnem aspoň tú prezentáciu.
Inak, tento týždeň som bola v kine na Sherlocka Holmesa. Bolo to úplne úžasné. A tá hudba... musím ju niekde pohľadať, lebo som na nej závislá. Ten čo ju robil ju ani lepšie urobiť nemohol. Stálo to za tie 4 eurá. Išla by som aj druhýkrát. Fakt doporučujem.
Tak dobre, už končím. Musím sa pustiť do tých úloh... Majte sa.
 


Weird cities of New York

29. prosince 2009 v 14:43 | christie |  Môj každodenný svet
Tiež tam bola taká pekná myšlienka, ktorú som si napísala...

Ľudia si akosi veľmi ľahko a chytro zvykli na myšlienku, že naša planéta je nekonečná, že jej svetadiely tiež nemajú konca, že život na zemi je večný. Zriedkakedy sme ochotní pripustiť myšlienku, že zemeguľa plná jadrových a všellijakých iných výbušnín môže po prvý raz vo svojich dejinách dospieť k samovražde. Ľudia si musia dobre všímať jeden druhého, divať sa na seba a počúvať sa navzájom: nie preto, aby im nebolo smutno, ale ab mohli žiť.

Character of the USA

29. prosince 2009 v 14:36 | christie |  Môj každodenný svet

Pred časom som dočítala knihu Čudné mestá New Yorku od nejakého ukrajinského básnika, neviem už ako sa volal. Napísal to ešte v osemdesiatych rokoch. Ale bola to celkom dobrá kniha. Niektoré úryvky, ktoré sa mi páčili som si napísala. A tu sú. Možno sa niekomu budú hodiť, ked bude písať nejakú prácu o charaktere USA, alebo niečo podobné ;)

  • V Amerike skoro nik nečíta dvoje novín, v New Yorku takisto; každý číta len jedny, každý má svoje.
  • Staviame na jeden ľudský život - na svoj, nik nestavia obytné domy na večnosť. Aká tam večnosť? Hlavné je, aby si ty žil v pohodlí, ked si si nahanobil peniaze a chceš zaň zaplatiť...
  • Tu nie je zvykom sa ponosovať.
  • Američania sa radi stretávajú iba s ľudmi, ktorých aspoň trochu poznajú.
  • V Spojených štátoch sa pornografia stala priemyslom, biznisom, tovarom, ktorý do omrzenia ponúkajú všetkým.
  • V Amerike som častejšie ako inde videl otcov kúpať deti a v nedeľu chystať raňajky.
  • V Amerike sa poriadajú recepcie rozličného druhu, ale jedno majú spoločné - je ich veľmi mnoho.
  • Nikdy som nevidel, žeby si Američania pripaľovali (cigaretu) jeden od druhého.
  • V Spojených št. je neprístojné, ba až nebezpečné byť "loserom" - tým, kto prehráva.
  • Američania sa k vlastným nedostatkom obyčajne stavajú veľmi svojrázne. Mnohí moji Americkí priatelia sa nazdávali, že majú právo kritizovať všetkých na svete, ale smrteľne sa urážali, ak ktosi v ich prítomnosti začal kritizovať USA.
  • NA nárazníkoch niektorých áut bývajú pripevnené plagátiky s hviezdnato-páskovanou zástavou a heslom: "Miluj Ameriku alebo sa pakuj odtiaľto!"
  • Toto je krajina osamelých profesionálov (Wisconsin).
  • Las Vegas žije v prítomnosti a nerado hovorí o zajtrajšku; geológovia hovoria, že za posledných 20 rokov mesto kleslo o celý meter, lebo vyschli pod ním zásoby spodnej vody. Na veľkú radosť moralistov sa hovorí, že sa LA jedného dňa prepadne pod zem a zopakuje sa história veľkých starovekých miest Sodomy a Gomory, ktoré pre hrieh zmizli z povrchu zemského...
  • V Amerike sa nedá žiť, ked človek neverí v šťastie. Las Vegas je nesporne karikatúrou USA, ale prečo Amerika tak miluje toto krivé zrkadlo?
  • Ked odchádzaš z Las Vegas, uedomuješ si, že si nemáš čo vziať so sebou. Ani ak si vyhral.
  • Toto je typický americký charakter; človeka bijú, a on vstáva, usmieva sa, blíži sa k protivníkovi - raz, druhý raz, piaty. Znovu ho mlátia, ale on sa usmieva rozbitými ústami, zase sa púšťa do bitky, kým ho celkom nezvalia na zem, alebo kým protivník neustúpi pred jeho vytvalosťou.

Whats up?

27. prosince 2009 v 13:29 | christie |  Môj každodenný svet
Čauko. Ako si užívate sviatky vianočné? Ja prevažne skladaním puzzle. Dostali sme obrovské, ktoré má 2000 "pucľov". Pri ňom som si uvedomila, že je to ako šťastie. Stále vám chýbajú nejaké kúsky a čím viac ich poskladáte, tým ste šťastnejší. No niekedy sa stane, že zistíte, že "pucľa", o ktorej ste si mysleli, že tam má byť, tam vôbec nejde. A takéto puzzle skladáte celý život. Ale nikdy neposkladáte celý obrázok. Prečo? Veľakrát si kladiem túto otázku a snažím sa na ňu nájsť odpoved. Možno je to preto, že by sme sa asi veľmi nudili, keby bolo všetko v poriadku. A možno preto, aby ked prídeme do neba sme pocítili rozdiel :-)
Tak nezúfajte, ak sa vám nedarí, nikto nie je dokonalý.

Tiež ste si všimli, že každý už bilancuje? V rádiu už hodnotia tie najlepšie hity za rok a v telke zas tie najzásadnejšie udalosti vo svete. Ved na to máme ešte štyri dni! Všetci sa už zbláznili. Oco plánuje silvestrovskú oslavu, aj ked nikdy také nič nerobil. Som zvedavá, ako to dopadne...

Merry Christmas :-)

24. prosince 2009 v 12:18 | christie |  Môj každodenný svet

Chcela by som vám len popriať krásne Vianoce plné pokoja a radosti a lásky. A nezabudnite, že to celé nie je len o darčekoch. Keby ste nedostali celkom to, po čom ste túžili :-)

P.S: Tú biolu som sa vtedy naučila ;)

Sitting in front of PC... 2

12. prosince 2009 v 16:52 | christie
Jóóój, dnes som mala v pláne ráno sa naučiť biológiu, lebo je v pondelok písomka, lenže nejak z toho vzišlo. Potom som sa už začínala učiť, keď prišla do izby mama, že chce umývať okno, takže som musela ísť preč. A kedže bol zapnutý PC, samozrejme, že som neodolala. A sedím tu doteraz... a cítim sa hrozne, lebo som si práve pozerala obrázky, jednej zamilovanej dvojice. A k tomu to bolo ešte aj večer v Paríži a... ja nemám nikoho :(((((( Neviem, ako sa budem v takej depresívnej nálade učiť biolu...

Sitting in front of PC...

12. prosince 2009 v 14:31 | christie |  Môj každodenný svet
Ahojte! Dlho som sa neozvala. Nemala som čas, celý týždeň som niekde pobehovala a hlavne sa učila. Z matiky mi totiž vychádza nelichotivá známka. Takže sa to snažím nejak napraviť. Inak, dúfam, že ste mali pekného Mikuláša/mikuláša :-)
Joj, už teraz sa neteším na budúci týždeň, každý deň máme nejaké písomky :(( Ale potom už len pondelok a v utorok máme vianočný program a potom už len zaslúžené prázdniny :-)))
Hm, až teraz ako sa pozerám na to posledné slovo, som si uvedomila, že je to asi od slov "prázdne dni", teda, že nič nerobíme. Ale tak to aj má byť. Treba niekedy aj oddychovať... už sa tak teším, jáááj...

Dream

18. listopadu 2009 v 20:00 | christie |  Môj každodenný svet
Dnes som mala taký zvláštny sen. Snívalo sa mi, že s jedným spolužiakom, ktorý mimochodom nie žeby sa mi páčil, sme vychádzali fakt dobre a že sme sa tak nejak neoficiálne dali dokopy. A ja som chcela, aby ma na verejnosti, teda v škole, aspoň objal, alebo urobil niečo také, aby bolo jasné, že spolu chodíme. On ma najprv nepočúval, ale potom ked sme prišli k spolužiakom ma tak vyobjímal, že... sa všetci začali smiať. A mne to nebolo veľmi príjemné - teda spôsob akým to urobil, ale to objatie bolo fakt... hrejivé. Ešte aj ráno som ho cítila, ked som si spomenula na ten sen. Ale mala som ho rada a chela som aby sme boli dalej spolu, lenže on si ma ako keby prestal všímať, už ma neobjal... Teda ako sme sa neoficiálne dali dokopy, tak sme sa aj neoficiálne rozišli...
Ráno, ked som si pomyslela, že dnes prevdepodobne bude v škole, nebolo mi to dvakrát jedno. Vlastne som si priala, aby neprišiel. Ale moje túžby sa nenaplnili. Ked som ho uvidela, mala som taký zvláštny pocit. Musela som si povedať: ved on nevie čítať myšlienky a nevie, čo sa ti snívalo. Aspoň že to. Dúfam, že na to celé čo najskôr zabudnem, najmä na to objatie. Ale aj tento sen mi pripomenul, po čom tak veľmi túžim...

Další články


Kam dál